Od chleba k oplátke | Oplátkovanie

Oplátky sú úzko späté s kresťanstvom vo forme obradového pečiva. V ranom kresťanstve sa v rámci obradov používal výlučne kvasený chlieb, ktorý sa od bežne konzumovaného chleba odlišoval označovaním. Spočiatku bolo označenie jednoduché zväčša narezaním povrchu v tvare kríža, neskôr bol označovaný pomocou špeciálnych pečatidiel, ktoré niesli kresťanské motívy. V prvopočiatkoch bol chlieb pečený doma a oddeľovaný od ostatných už spomínaným označovaním.

Postupne s vývojom kresťanskej cirkvi a zavádzaním istých pravidiel prevzali úlohu pečenia obradového chleba klerici (duchovné osoby, najmä predstavení kláštorov, resp. fary). Celý proces od preberania zŕn obilia, cez mletie múky po samotné pečenie malo predpísaný charakter. Popri tom sa začali piecť a oddeľovať chleby aj na rôzne rodinné príležitosti, významné udalosti osobného charakteru (svadby, narodenie dieťaťa, sviatky svätých a pod.). Na tento účel boli vyrábané pečatidlá s rôznorodými motívmi charakterizujúce danú udalosť. Po rozdelení kresťanskej cirkvi na západnú (latinskú, rímskokatolícku) a východnú časť sa postupne v latinskej cirkvi začalo presadzovať používanie nekvaseného obradového chleba ako vhodnejšej formy chleba určeného na konsekráciu (posvätenie, premenenie).

Označovanie prostredníctvom pečatidiel bolo zachované. S vývojom rímskokatolíckej cirkvi sa menila aj podoba obradového chleba. Od nekvaseného chleba zloženého iba z múky a vody pravdepodobne vo forme placky sa prešlo na nekvasené obradové pečivo oplátkového charakteru – hostiu. Zloženie chleba bolo napriek rôznemu výrobnému procesu zachované. Na výrobu hostii sa začali zhotovovať kliešťové nástroje s dlhými rukoväťami, ktorých čeľuste mali kruhový, oválny alebo obdĺžnikový tvar. Na vnútornej strane jednej alebo oboch čeľustí boli vyrazené, príp. vyryté rôzne motívy ale aj texty (podobne ako u pečatidiel). Motív bol vždy v invertnom (negatívnom) prevedení, aby bol otlačený vzor na oblátke v správnom (pozitívnom) smere.

Išlo o výlučne remeselný výrobok zo železa (na Slovensku zriedka aj liatinové), ktorý zhotovovali prevažne kováči. Keďže išlo o výrobu na zákazku, dá sa povedať, že každý nástroj bol unikát. Kováči si preto zvyčajne nevyrábali predlohy a to sa mohlo odraziť na finálnom ornamente, kedy sa poznala ruka skúseného majstra. Nešlo o masovú výrobu, často mali veľmi osobný charakter a dedili sa z generácie na generáciu. Hovorové názvy daného nástroja sú rôznorodé – železá, platne, forma alebo kliešte na oblátky, oblatkáreň a iné. V roku 1988 bol kodifikovaný jednotný názov – OBLÁTNICE.

Oplátky v tomto období naberajú aj komerčný charakter. Vznikajú cechové pekárenské spoločenstvá, ktoré preberajú kompetencie produkcie oplátkového pečiva. Neskôr sa dostávajú oblátnice aj medzi pospolitý ľud. V rámci obce bývali zväčša iba jedny, najčastejšie na fare, ale neskôr aj u jednotlivcov a medzi rodinami si ich požičiavali. Často boli súčasťou vena nevesty. V záverečnej fáze používania oblátnic došlo k prepojeniu výroby oplátkového pečiva s vianočnými tradíciami. Výroba vianočných oplátok bola spočiatku výsadou klerikov z kláštorov, neskôr kňazov vo vidieckych farnostiach. V rámci tereziánskych reforiem táto právomoc prešla do rúk učiteľov – rechtorov. Zrejme to súviselo aj s ich narastajúcim počtom, keďže musela byť v každej obci zriadená škola. Túto kompetenciu mal učiteľ dokonca zakotvenú v prijímacom dekréte. Odmenu dostával sčasti v naturáliách, sčasti peňažnú.

S prípravou a roznášaním oplátok pomáhali rechtorovi školopovinné deti, často aj na úkor vyučovania. S pečením oplátok museli začať dostatočne skoro, pretože sa na osobu počítalo s min. 2 oplátkami. Nezabúdalo sa ani na hospodárske zvieratá, ktoré dostávali neochutené, tzv. vodové oplátky. Dostávali ich v rámci večere prednostne, aby zabezpečili prosperitu celého hospodárstva. Neskôr sa pečenie oplátok stalo individuálnou záležitosťou. S prípravami sa začínalo podľa rozsahu prác a počtu oplátok na Martina (11.11.), resp. na Katarínu (25.11.). Vtedy žiaci obchádzali domácnosti a vyberali obilie, ktoré potom dal učiteľ zomlieť na múku. Neskôr gazdiné doniesli mlieko, vajcia, maslo a cukor. Bolo treba aj dostatok dreva na oheň. So samotným pečením sa začínalo na Ondreja (30.11.), najneskôr na Luciu (13.12.). Pieklo sa na otvorenom ohni na bukovom dreve, ktoré si pri horení udržiavalo stabilnú teplotu. Vyrábali sa cukrové (mliečne) oplátky z mlieka, múky, cukru, masla a vajec a vodové oplátky zložené z múky a vody. Cesto sa nechávalo odstáť minimálne niekoľko hodín (alebo do druhého dňa) a ak zhustlo, riedilo sa vodou. Cukru sa nedávalo veľa, aby sa oplátky nelepili na oblátnice.

Práca s oblátnicami bola náročná, preto si vyžadovala istú zručnosť a obratnosť. Kliešte sa pri pečení kvôli svojej váhe často podopierali. Čeľuste sa natierali maslom, masťou, kožou zo slaniny alebo olejom. Včelí vosk sa používal menej, pretože ho nebolo jednoduché dostať. Na zabezpečenie hrúbky oplátky sa po uzatvorení oblátnic zaistili rukoväte poistným očkom. Robievali sa aj trubičky, ktoré sa natočili na okrúhle drevo alebo varechu. Rovné oplátky sa po upečení často zastrihávali nožnicami do požadovaného tvaru a zaťažili, aby ostali rovné. Oplátky skladovali v suchu a 2 až 3 dni pred Vianocami ich žiaci roznášali po domoch v košíkoch spolu s vinšom. Za odmenu im domáci naplnili košík rôznymi potravinami a niektorí dali aj drobné mince, pričom najvyššie hodnoty boli určené pre učiteľa.

Oplátky boli dlhodobo chápané ako hostie a symbolicky sa v zmysle posvätného chleba požívali na začiatku štedrej večere. Podávali sa s medom, cesnakom, orechmi a jabĺčkom. Oplátky sa stali neoddeliteľnou súčasťou štedrovečerného stola v prevažnej väčšine našich domácností dodnes. Výroba a používanie oblátnic sa na Slovensku skončila v polovici 20. storočia. Keďže boli oplátky ako významná súčasť vianočných zvyklostí silne zakorenené v ľudovej tradícii, vyrábali sa aj naďalej prostredníctvom moderných prístrojov, ktoré nahradili dovtedy používané oblátnice. Tento krásny zvyk pretrváva dodnes a je na nás či ho odovzdáme ďalším pokoleniam.